Všetci by sme chceli byť nesmrteľní. Ono to máme tak trochu vytetované v génoch. Niekto má strach pred smrťou, iným ale stačí rozšírenie svojho ducha do detí, prípadne ďalším do umeleckých diel. A niektorí chcú byť nesmrteľní preto, aby nemuseli mať stres z toho, že o niečo prichádzajú, aby toho mohli veľa zažiť, alebo aby mohli poopravovať chyby, ktoré narobili.  Super správa je, že sa nám tejto vymoženosti začína po kúskoch dostávať.

Začíname sa dožívať vyššieho veku a vo väčšej kvalite ako kedykoľvek v histórii.

Ak by sa potvrdili niektoré z rozpracovaných hypotéz, je pokojne možné, že terajší dvadsiatnici sa budú v pohode dožívať 120 rokov a viac.

Zároveň samotná rýchlosť života  sa zásadne zintenzívňuje. Všetkého je viac a všetko je rýchlejšie. Vzdialenosti sú kratšie. Dnes sa dá za rovnaký čas zažiť oveľa viac ako predtým. Až sa nám môže zdať, že je toho na jeden život akosi priveľa. Máme pocit, že nás to tlačí k zemi. Neznesiteľná ľahkosť bytia. Ale iba kým si neuvedomíme výhodu, ktorú nám to prináša. Nie je to úplná nesmrteľnosť, ale je to na polceste k nej. Konečne máme priestor žiť a zažiť viac životov.

Starý spôsob života: narodenie, škola (výber života), zamestnanie, dôchodok a smrť, sa stane neudržateľným pre väčšinu ľudí. Už teraz takto množstvo mladých nežije. Jednoducho jeden „život“ je príliš málo. Vznikol veľký priestor, kde si tých životov môžete naukladať niekoľko. Za sebou alebo na preskačku.

Môžete začať už na strednej podnikať alebo ísť pracovať.

Nemusíte ísť na výšku a nebudete mať pocit, že ste si tým pokazili život, pretože tých vysokých budete môcť dať ešte niekoľko. Môžete si v 20tke, 30tke, 50tke alebo 80tke dať pár rokov „dôchodok“. Oddychovať, cestovať, rozmýšľať, písať, rekvalifikovať sa. A potom ísť do novej „školy“ (nechcem to týmto starým slovom nazývať), začať novú firmu alebo nové zamestnanie. Nový životný projekt. Novú etapu. Môžete sa stať právnikom, ak vás to baví, a keď vás to baviť prestane, ísť na druhý koniec sveta skúsiť manuálne pracovať.

Nemusíte a nebudete tráviť celý život v jednej krajine a vaše presťahovanie sa nebude definitívne. Odídete na 10 rokov niekam žiť jeden zo svojich životov, ktorý ukončíte, keď to nebude dávať zmysel, a budete mať dostatok času, energie a chuti skúsiť niečo ďalšie. Vrátite sa späť alebo nájdete inú krajinu. Aj takto sa treba pozerať na terajší problém vysťahovávania mladých zo Slovenska, alebo celkovú migračnú krízu. Veci už nebudú a nie sú definitívne.

Ťažko je žiť ľahko

Tento nový spôsob života má zopár zásadných výziev, ktoré ako spoločnosť, musíme zvládnuť.

Okrem životnej energie a času k nesmrteľnosti potrebujete aj nové myslenie, správne zvyky a hlavne priestor. Mladý mozog sa učí násobne lepšie ako starší. Mladý hľadá nové riešenia, starý ide podľa zaužívaných vzorcov. Vzdelávanie sa musí zmeniť tak, aby dokázalo naučiť ľudí nikdy sa neprestať učiť a robiť nové veci.

Na to, aby ste mohli žiť viac životov, potrebujete mať dostatok zdrojov – aby ste mohli niekoľko mesiacov a rokov oddychovať, rekvalifikovať sa a skúšať nové životy. Aby ste sa mohli vycykliť z minulého života, v ktorom sa vám až tak nezadarilo. Veľa ľudí nemôže opustiť starý život nie preto, že by boli mantaví, ale že sa to jednoducho nedá (štatistika proste nepustí) a musia z niečoho živiť seba a svoje rodiny. Nevidia možnosti nových životov, lebo sa zle narodili do toho prvého.

To, čo nám tieto prepotrebné zdroje môže priniesť, je technologický pokrok. Roboty, automatizácia, umelá inteligencia, virtuálne reality, nové trhy… Tieto nové fenomény zvýšia produktivitu práce, a tak doprajú nejaké tie drobné na ďalšie životy.

Prečítaj tiež Všetci chcú byť šťastní, ale nikto nechce trpieť.

Najväčšia výzva ale je premyslieť celé naše myslenie, kultúru, spoločnosť, inštitúcie, sociálne a dôchodkové systémy a to, ako ich prerobiť na veľkej škále.

View this post on Instagram

A post shared by Michal Truban (@truban)

Teraz je všetko uspôsobené na jeden život: detstvo, vzdelanie, práca, krátky oddych a koniec. A to všetko väčšinou na jednom mieste. Už teraz je to však pre mladých skôr niečo ako: detstvo, vzdelanie, krátka prax, oddych, vzdelanie, oddych, prax, prax, oddych, vzdelanie, prax, oddych, prax… smrť. A to všetko v rôznych častiach sveta.

Práve v tomto nesúlade vidím časť nespokojnosti našej spoločnosti. Žijeme v prechodnom stave. V období, ktoré nám prináša kopec nových možností a kopec novej slobody. Doslova nám to prináša šancu na nové životy a tým aspoň čiastočný únik z toho nikdy sa nekončiaceho ľudského cyklenia. Pritom tu však máme nastavené všetko na starý spôsob života. Mladým sa to nepáči a cítia sa uväznení a starým to poriadne nepokrýva ani ten jeden život, pre ktorý boli vychovaní.

Záver

Dlhší a rýchlejší svet nám v skutočnosti prináša kvalitnejší život. Mali by sme sa z toho radovať, ale cítime sa byť ohrození a nespokojní. Je to preto, že sme sa uspokojili s jednoduchými pravdami. Čierna bola čierna a biela biela. Život je len jeden a máme jeden manuál pre všetkých. Ale už to tak nie je. Už sa to dá robiť na nekonečne veľa spôsobov a veľakrát. A veľa krát chybovať a dostávať ďalšie šance.

Táto zmena paradigmy predstavuje ďalší evolučný stupeň ľudstva a významný krok k zvýšeniu kvality a šťastia v živote, pretože práve snímanie pút ľudského osudu a prinášanie slobody k tomu vždy prispievalo v najväčšej miere.

Máme tú prvú fázu nesmrteľnosti. Malú ochutnávku ešte väčšej slobody. To, o čom ľudstvo vždy snívalo. V zmysle hesla „dávaj si pozor na to, čo si želáš, lebo sa ti to môže splniť“ nás to aj trestá. Chceme sa schovať, zakopať, stavať ploty a pevnosti preto, aby sme spomalili čas a skryli sa pred osudom. Ale vo väzení niet šťastia. A viete si predstaviť nesmrteľnosť vo väzení?

Jediná cesta, ako byť v nesmrteľnosti šťastný, je vyliezť z väzenia a vydať sa na cestu. Otvoriť sa a užívať si ju. Nebojte sa. Nakoniec – budeme mať veľa času sa to všetci naučiť. Nekonečne veľa.