Napoleónska éra je moje najobľúbenejšie historické obdobie. Éra Bonaparte a lacného bývania u mafiánov už pomenej, ale o tom inokedy. Tento víkend bolo 213. výročie bitky pri Slavkove pri Brne.

V 1805 sa tam v jednej z najznámejších a najslávnejších bitiek napoleonskej éry stretli Napoleon proti rakúskemu cisárovi Františkovi I. a ruskému cisárovi Alexandrovi I.. Aj preto sa tejto bitke hovorí bitka troch cisárov.

Pri tejto príležitosti sa zišlo cca 1100 ľudí, ktorých táto časť histórie neuveriteľne baví a snažili sa počas rekonštrukcie bitky ukázať, ako to asi v tých časoch mohlo vyzerať. A ja som sa tam bol pozrieť. Sledovať tisícku nadšencov v dobových kostýmoch s výzbrojou, desiatky koní a okolo 15 diel, ako predvádzajú taktické manévre podľa skutočnej bitky, bola fakt sranda:) Neviem si ani predstaviť tú ohromnú škálu, keďže pri Slavkove bojovalo v ozajstnej bitke okolo 140 000 vojakov.

Napoleon pri Slavkove vyhral,

aj keď spojenci mali nad ním početnú prevahu.

Vyhral hlavne preto, že bol agilný a vedel sa prispôsobiť situácii lepšie než jeho súperi. Jeho armáda bola menšia, no lepšie pripravená na bitku, ktorá zmenila tvár Európy na nasledujúce roky.

Ako sa to Napoleonovi podarilo?

Vedel, že potrebuje veľkú výhru. Taktiež vedel, že strategicky najvýhodnejšie pozície sú tie na výšinách. Zariskoval a proti všetkým pravidlám a zdravému rozumu prenechal protivníkom výhodnejšie postavenie na výšinách.

Spojenci mu na túto pascu naskočili (aj keď treba povedať, že preto, že mladý cisár Alexander I. nepočúval skúseného ruského generála Kutuzova, ktorý bol proti). Povzbudení výhodnou pozíciou zišli z výšin, aby ho ponaháňali. On však s druhou časťou armády zboku prišiel na výšiny, a obkľúčil tak časť spojeneckej armády.

Nezostávalo im nič iné, iba utiecť. Rusi ušli až do Ruska a Rakúšania podpísali s Napoleonom na konci decembra 1805 mier v Bratislave (áno, už vtedy sme boli súčasťou zásadných európskych dejín).

Rád by som poukázal na jeden dôvod (z mnohých), vďaka ktorému vyhral túto bitku a ktorý z Napoleona nakoniec spravil vládcu Európy. Až kým mu Európa neukázala, že s diktátormi sa vie porátať.

Zaviedol v armáde niečo dovtedy nevídané – meritokraciu.

Povýšenie v armáde prestalo byť určované podľa šľachtickej príslušnosti či sociálneho statusu. Na vrchol Napoleonovej armády to dopracovali tí najšikovnejší a najschopnejší vojaci. Do čias Napoleona bolo nemysliteľné, že by dôstojníkom bol niekto bez modrej krvi. Napoleon toto pravidlo zrušil. Takže ak vojak makal, bol dobrý a chcel postupovať vyššie v hierarchii, mohol sa dostať na vysoký armádny post aj bez váženého priezviska.

Aj vďaka tomu mala jeho armáda schopnejších a motivovanejších dôstojníkov a vojakov ako staré monarchie. Napoleon mal mnoho chýb, no aj vďaka tejto inovácii sa mu podarilo vybudovať silnú, motivovanú a disciplinovanú armádu, s ktorou behom pár rokov dokázal ovládnuť takmer celú Európu.

Škoda, že sa týmto neriadia aj ľudia, čo si po ňom nazvú svoj dom. Ale robia presný opak.

Aj Slovensku by pomohlo, keby sme konečne prestali povyšovať a dosadzovať “svojich ľudí” – rodinu, kamošov, poskokov na vysoké posty a prenechali priestor tým najlepším (odborne aj morálne), bez ohľadu na farbu trička.

Rozhodovať pri štátnej službe majú schopnosti, motivácia a čisté úmysly. Ľudia v štátnej službe majú hájiť záujmy občanov a byť tí najlepší z najlepších na danú pozíciu. A aj toto je jedna zo základných zmien, ktorú chceme v Progresívne Slovensko presadzovať a zabezpečovať.