sport je droga. spytaj sa tych, co ju beru a svojho oblubeneho psychologa

zapratavas si hlavu bolestou, radostou a focusom aby prekryli nudu dna. masirujes sa endorfinmi ktore ta na chvilku robia stastnejsim.
no a triatlon je kralovna fetu.

vsetko 3-krat zaujimavejsie, 3-krat intenzivnejsie a 3-krat dlhsie.
ked skoncis trening a papas svoje sypacky, rehoces sa na najvacsich blbostiach ako spravny junkie. ked ju par dni nemas, dostavas abstinencne zachvaty a pises blbe blogposty.
ked ju beries, stale riesis kolko je tak akurat, aby si z toho co najviac vytazil, ale aby to malo najmensie vedlajsie ucinky? pravidelne ten boj prehravas, pretoze nedokazes prestat. tak ti to chuti. tak je to nebezpecne.

a tie krasne opice, ked sa ti neda vecer zaspat a rano zasa vstat.
ked ta vsetko boli, v jednom kutiku duse si nadavas, ze si to zasa prehnal
a v tom druhom sa potmehutsky usmievas, lebo vies ze zijes naplno.

a tak sa to ma robit aj ked to znamena kratko.

I want to stand as close to the edge as I can without going over. Out on the edge you see all the kinds of things you can’t see from the center.” -Kurt Vonnegut